Ako je to s podávaním liekov?

reklama:

Rodičia majú vo väčšine zaužívané pravidlá pri podávaní liekov svojim deťom. Aby sme nestratili dôveru dieťaťa a poukázali na nutnosť podania lieku, ak je to nevyhnutné, je potrebné v každom veku nájsť vhodný spôsob.

Kojenci (1-12 mesiacov)

Kojenecké obdobie je aj obdobím, kedy sa buduje základný princíp dôvery dieťaťa k okolitému svetu. Kojenec je egocentrický, najprv buduje vzťah k okoliu prostredníctvom zmyslových vnemov ako sú zrak, sluch, chuť, čuch. Kojenec predovšetkým od 4. mesiaca reaguje nepriaznivo na odlúčenie od matky alebo osoby, ktorá sa o neho pravidelne stará. Negatívna reakcia prichádza pri kontakte s neznámymi, cudzími osobami. Na tieto detičky nevplýva dobre ani zmena miesta, na ktoré si už zvykli a kde je mu dobre. Z toho vyplýva, že podávanie liekov kojencom by sme mali zveriť, pokiaľ je to možné, práve rodičom. Musíme sa ale presvedčiť, že rodičia pochopili liečebný režim ako aj techniku podávania liekov kojencom. Pokiaľ tomu tak nie je, musíme ich to naučiť alebo by mal na začiatku liečby neskúsený rodičom pomáhať skúsený zdravotník. Pre kojencov je liek podávaný ústami alebo iným spôsobom, zážitkom vybočujúcim zo známeho stereotypu.

Je veľmi dôležité túto nepríjemnú skúsenosť nejakým spôsobom zmierniť. Preto je vhodné napr. pred podávaním lieku aj po ňom kojenca držať v náručí, prihovárať sa mu, mať kľudný prívetivý hlas, odvádzať jeho pozornosť na niečo zaujímavé ako hračka, okolie a to najmä vtedy, ak je podanie lieku spojené s bolesťou.

Batoľatá (1-3 roky)

Batoľa je egocentrické, jeho myslenie sa rozvíja v základoch, začína sa prejavovať jeho individualita, ale stále prevláda úzke spojenie s rodičmi a veľmi zle znáša odlúčenie, má z neho strach. U batoľaťa sa rozvíja reč. Na začiatku však viac chápe ako vie povedať. Obvykle sa sústreďuje len na jednu vec, ale to len na krátku chvíľu. Rýchlo ho zaujme niečo nové a svoju pozornosť už venuje inej aktivite. Nedokáže sa dlhšie zamestnať jednou aktivitou. Pojem času zatiaľ nevníma. Pri podávaní lieku je vhodné nevysvetľovať mu, nezoznamovať ho s tým pred podávaním. Takýto prístup môže naopak vyvolať obavy, strach a dieťa prestane spolupracovať.

K zoznámeniu dieťaťa s liečebnou procedúrou sa môžu použiť neosobné predmety alebo hračky. Batoľa je rýchlo schopné pochopiť aj charakteristické vlastnosti niektorých pomôcok k podávaniu liekov – odmerky, kvapátka, striekačky, infúzne súpravy. Pri zoznámení s podávaním liekov formou hry, je možnosť použitia vlastných hračiek (plyšák, bábika) k tomu, aby dieťa skúsilo samo predviesť ako sa liek podáva. Iná situácia nastáva ak je liečebná procedúra spojená s bolesťou. V tomto prípade je vhodnejšie odložiť výklad až po prvých skúsenostiach dieťaťa s injekciou.

U batoliat je potrebné počítať s odporom, prejavom strachu či paniky pri niektorých liečebných postupoch. Pokiaľ používame obmedzujúce prostriedky (pevné držanie, balenie do fixačných prostriedkov), môžeme síce dieťa chrániť pred neočakávaným pohybom v rámci „úniku“, ale zvyšujeme tým len jeho strach a obavy a takýmto spôsobom môžeme v ňom vypestovať odpor, ktorý sa už veľmi ťažko prekonáva. Pomáha ukľudňujúca prítomnosť rodiča. Dieťa lepšie znáša výkon v náručí rodiča alebo je potrebné umožniť mu aspoň minimálny kontakt s rodičom (držanie za ruku, hladkanie). Dôležitá je aj kľudná a milá reč.

Je samozrejmé, že sa snažíme, aby celý proces podávania lieku trval čo najkratšiu dobu a aby sme minimalizovali senzorické zážitky. Neukazujeme dieťatku zbytočne pripravenú injekciu. Po liečebnej procedúre – zákroku si môžeme s dieťatkom celú situáciu opäť priblížiť formou hry a tým dieťatko ubezpečiť, že to, čo sa dialo bolo robené preto, aby mu bolo dobre. V tomto veku vníma dieťa pocit účasti a láskavosti lepšie ako vecnú odmenu.

Predškolský vek (3-5 rokov)

Predškolské dieťa sa bojí odlúčenia, neznámeho prostredia, tmy, straty účasti s jemu známym dianím okolo seba. Zostáva egocentrické a podlieha imaginácii okolitého sveta. Často sa inšpiruje príkladmi z ríše zvierat, ktorých pozná pomaly viac ako ľudí. Tým, že sa už vie dohovoriť tak narastá u neho schopnosť sebaobsluhy a preto sa môže dobre zúčastniť procesu podávania liekov.

Na druhej strane nie je ešte schopné abstraktného myslenia, nepozná telesné funkcie a preto mu musíme proces liečby vysvetliť jednoducho, veľmi zrozumiteľne a konkrétne. Dieťa v tomto veku nie vždy rozumie slovám, ktoré počuje a preto vlastný výklad môže chápať veľmi odlišne od samotnej skutočnosti. Často to býva v jeho neprospech. Lepšie vníma jednoduchú kresbu tela s popisom ako slová samotné. Čas ešte nedokáže dobre vnímať, ale niektoré pojmy sú mu už známe (ráno, raňajky, obed, večera, spanie). Preto ich vieme použiť pri dodržiavaní liečebného intervalu.

Spôsob liečby je potrebné vysvetľovať opakovane – dieťa to lepšie pochopí, vytvára si priestor pre otázky, ktoré kladie zo zvedavosti a primeraná odpoveď pomáha k lepšej tolerancii ďalšieho liečebného postupu. Dieťa má jednoduché predstavy o svojom tele a orgánových funkciách. Práve hra na liečenie môže prispieť k pochopeniu a motivácii. Pokiaľ dieťa správne motivujeme, potom môžeme počuť pri hre aj od neho samotného pozitívne hodnotenia liečebného procesu (napr. ..to je preto aby ťa nebolelo hrdielko…, preto, aby si bol silnejší.., aby si nebo chorý…, aby sme mohli ísť von na ihrisko).

U bežných ochorení užívajú predškoláci lieky väčšinou perorálne (cez ústa). Je vhodné, ak máme k dispozícii rôzne liekové formy – sirupy, kvapky, cmúľacie tablety, tablety. Pre spoluprácu je vhodnejšie, keď sa dieťa môže rozhodnúť, ktorú formu chce. Takisto je vhodné nechať na rozhodnutí dieťaťa v akej polohe a kde chce liek dostávať, napr. vo svojej detskej stoličke, v náručí rodiča. Pokiaľ dieťaťu vyhovieme, je kľudnejšie a má pocit spoluúčasti. Pri hodnotení spolupráce dieťaťa sa vyhýbame pochvale typu „si dobrý v prehĺtaní tabletiek“ a radšej zvolíme „lieky užívaš krásne a tak budeš rýchlo zdravý a budeš môcť ísť potom za svojimi kamarátmi„. Ide o prvok ochrany dieťaťa pred neuváženým prehĺtaním náhodne nájdených liekov v snahe predviesť ako ich vie „dobre prehĺtať“. Predškolák by mal liek brať ako prostriedok na uzdravenie.

Obtiažne je získať spoluprácu dieťaťa pri invazívnych – bolestivých výkonoch (napr. injekcie, odber krvi, šitie rany). V prvom rade by malo byť v záujme rodičov, aby pri výchove detí nepoužívali návštevu lekára a injekcie ako formu trestu. Rodičia by mali rozlišovať rozdiel medzi „dobrou„ bolesťou, ktorá pomáha (injekcie) a „zlou“ bolesťou, ktorá škodí (popálenina, úraz). Zodpovedá to aj jednoduchému konceptu vnímania ochorenia dieťaťa. Pri správnej príprave dieťaťa na injekciu nie je nutné používať násilie k udržaniu dieťaťa alebo končatiny v potrebnej pozícii v takej miere ako keď je dieťa nepripravené. Odmenou mu môže byť zaujímavá farebná a obrázková náplasť na miesto vpichu. Týmto sa dieťa zvykne pýšiť viac ako s hračkou, ktorú dostalo za statočnosť.

Školský vek (6- 12 rokov)

Školák má obavy zo samoty, z bolestivého úrazu, je závislý od rodičov, alebo iných dospelých, ktorý sa o neho starajú, má strach zo smrti. Nemá ešte úplnú znalosť o skladbe tela a o orgánových funkciách, má ale abstraktné a logické myslenie. Uvažuje v čase, vie o nebezpečiach niektorých ochorení, pozná účinky niektorých bežných liekov, ale takisto riziká ich užívania, vníma dlhodobé následky úrazu a chápe pojem smrť. Ochorenia chápe ako následok za niečo…zlé chovanie k vlastnému telu.

Školáci sú zvedaví, prístupní k novým informáciám, ale nie vždy chápu i súvislosti. K vysvetleniu funkcie telesných orgánov a tela ako celku, treba používať názorné pomôcky. V súčasnej dobe je mnoho informácii o ochoreniach a liečbe, ktoré sú dostupné v médiach a na internete. Nie vždy však vie pochopiť súvislostiam a preto sa nevie svojim správaním zariadiť tak, aby im predchádzal. Liečebný proces je vhodné vysvetliť mu tak, aby sme ho vtiahli do procesu ako spoluúčastníka a to aj v rozhodovaní tak sa lepšie motivuje k uskutočneniu liečby.

Akútne ochorenia školákov spôsobujú aj absenciu v procese výučby, záujmových krúžkov. Preto deti často simulujú a zapríčiňujú oneskorené stanovenie diagnózy. Na druhej strane majú tendenciu spolupracovať v liečbe v záujme rýchleho uzdravenia. Chronicky (dlhodobo) choré dieťa má naopak obtiaže v spolužití so zdravými vrstovníkmi. Liečba je pre neho nežiadúca a je veľmi ťažké získať ho na spoluprácu. Je dôležité, aby všetci v okolí dlhodobo chorého dieťaťa mali základné informácie o chorobe spolužiaka, ako aj o jeho liečbe. Najhorším príznakom chronického ochorenia je samota dieťaťa v nemocnici, ktorá často vedie k narušeniu liečebného procesu.

reklama:

Zdieľať